Je štvrtkové ráno a ja sa cítim akási nesvoja,stále chodím cikať, ale „tečiem aj pomimo“. Viem, že takto sa prejavuje odtok plodovej vody, ale tiež mi bábätko môže tlačiť aj na mechúr..veď som len v 26.týždni a 6 dni tehotenstva…
Tak takto nejak by vyzeral zápis v denníčku spred mesiaca, zo štvrtku, kedy sa mi narodila dcérka- nádherná, silná, úžasná,…maličká.Mala 940g a 34cm, ešte aj teraz je maličká ako bábika, hoci zo dňa na deň je peknejšia a silnejšia. Dnes, keď si na ten deň spomínam, je ako zo zlého sna…
Volám svojmu gynekológovi, štyri krát ma k nemu prepájajú do ordinácie, kde to nikto nezdvíha. Okolo obeda, keď ma už chytá najväčší strach, volám manželovi, ktorý uteká z práce a vezie ma najprv k môjmu doktorovi, ktorý tam celý deň nie je, potom k druhému, kde ma sestrička odbije bez vypočutia a ženy, čo v čakárni čakajú na mňa hľadia so zdvihnutým obočím, že ony tam sedia už od rána (a to som k nemu mala ísť v nedeľu na 3D)..tak so slzami v očiach putujem k ďaľšiemu, ktorý ma bez prezretia posiela do nemocnice, vraj ak to je plodová voda, nič s tým nezmôže.
Dostávam sa na príjem, kde mi sestrička oznamuje, že to plodová voda je a že si nemám robiť starosti, že ak naše bábätko zomrie, bude to tak lepšie, vraj šance sú mizivé…(doslova) a prezlieka ma do košele.
Prichádza konečne milý človek, lekárka, ktorá ma po ultrazvuku pohladí po vlasoch, že baby sú bojovnejšie, so sestričkou, ktorá mi hovorí, že aj ona sa narodila skôr, a že to zvládneme.
Oznamujú manželovi, že nás ihneď prevážajú do NZ, kde je skvelá neonatologická starostlivosť. Než ma naložia do húkajúcej sanitky, sestrička z príjmu mi na 3 krát pichne infúziu, pričom sa sťažuje, že načo to robia, veď je to aj tak stratené…prevoz je príjemný, páni sanitkári sú skvelý a podporujú ma celú cestu, vraj mám byť silná. A ja si kladiem otázku, či je to vôbec možné, byť silná, keď práve v tejto chvíli možno zomiera moje vytúžené dievčatko…
V NZ sa stretávam už len so skvelými ľuďmi, možno je to tým, že majú strach, aby som sa tam nezložila..nech je ako chce, každý mi tam stále opakuje – bude to dobré. Na reverz podstupujem cisársky rez, maličkej tak dávame väčšiu šancu, ktovie ako by ju postláčali pôrodné cesty…Prvá infúzia mi celá natiekla mimo žilu, ruku mám ako balón a strach ako celá zemeguľa. Zavádzajú mi katéter, robia testy, či môžem podstúpiť operáciu,holia,…. Ostatné injekcie už ani nevnímam, pomaly prestávam vnímať svet okolo.Jediné, čo cítim je, ako Nicolka v brušku kope ako divá Prebúdzam sa so strašnou bolesťou. Vonku je tma, prichádza sestrička, pichá mi čosi proti bolesti a ja sa bojím spýtať.Sama mi hovorí, že všetko prebehlo ako malo a že o maličkej ma príde poinformovať detská lekárka…
Žije- týmto smerom smerovali moje prvé myšlienky… Zajtra má Niki 4 týždne, stále mám príšerný strach a pocit, že je nefér aby už taká maličká bojovala o svoj život- pre nás takú prirodzenú vec…
Začala som si vážiť zajtrajšok, mám pre koho, lebo mám takú obrovskú bojovníčku a tvrdohlavú- nevydala sa na tú ľahšiu cestu. Stále bojuje, ešte dlho bude tento boj trvať, kým bude vybojovaný celkom, ale teraz je dôležité, že stále má chuť a silu bojovať ďalej…
Ja už som doma, chodíme za našou bambulkou,nosíme jej mliečko a tešíme sa z každej dobrej správičky…hoci každý raz ideme s obrovským strachom….
A ešte, na čo nesmiem zabudnúť, obrovské poďakovanie patrí sestričke aj doktorke z Trnavy, pánom zo sanitky a úplne všetkým, s kým som prišla do styku v Nových Zámkoch- úžasných lekárov, sestričky, sanitárky, dokonca aj pani upratovačka mi tam dodávala silu- títo ľudia nešetrili úsmevmi a milým slovom, ktoré mi v prostredí, kde sa každý tešil z nádherných, zdravých bábätiek, veľmi pomáhalo. ĎAKUJEM!
A ďakujem aj môjmu úžasnému manželovi, mamine, sestre, svokrovi a vlastne všetkým. Michaela
Teda ta sestricka musela byt pekne zakomplexovana..
Drzim pesti at se male dari:)